Spracoval: Mgr. Juraj Štaudinger a Mgr. Peter Nevolný

1,/ Kynologické začiatky na Slovensku  
    Organizovaný výcvik psov sa v mnohých krajinách datuje od určitého roku či storočia, kynológia má  na území súčasného Slovenska  hlbokú tradíciu pretože už v dobe bronzovej boli neďaleko mesta Hurbanovo nájdené pohrebiská v ktorých sa nachádzali kostrové pozostatky psov.  
    Prvé písomné zmienky sú však z obdobia roku 1240, z čias panovania  Bélu IV. v ktorých sa spomínajú jeho „psiari“, ktorí bývali v osade Stoysfalva (Stošice) v okrese Liptovský Mikuláš. V roku 1700 na Zayovskom veľkostatku v Uhrovci existoval systematický chov „zlatosrstej vyžly“ –sliediča, ktorého dodávali aj do vzdialenejších poľovných revírov celom Uhorsku .

    Prvé relevantné informácie majúce úzky vzťah a  súvis s termínom  služobná kynológia na území súčasného Slovenska môžeme datovať na rok 1665 v 17. storočí, keď kňaz Pavol Czeglédy založil v meste Šaľa v miestnom kaštieli školu na výcvik psov.  Bola to prvá a jediná škola tohto druhu v Uhorsku. V kynologickej škole bol výcvik zameraný na takzvaný výcvik vojenských psov. Čo presne bolo náplňou výcvikových kurzov a samotné zameranie výcviku sa z dobovej literatúry nepodarilo zistiť, avšak vychádzajúc z literatúry, môžeme za vojenského psa považovať psa používaného na stráženie objektov alebo psa používaného na útok na nepriateľa. Pavol Czeglédy sa venoval výcviku „vlčiakov“ a „bernardínov“,  vycvičených psov posielal do Budapešti pre potreby kráľovského jazdeckého vojska. Záujem o vycvičených psov bol veľký a prinášal aj nemalé ekonomické zisky, zodpovední preto rozhodli aby  vznikla aj druhá výcviková škola v Perede ( súčasné Tešedíkovo).
V roku 1849 dal rakúsky generál Asboth Herzinger rozkaz na odvod všetkých psov a tak zo šalianskeho psa pre potreby armády bolo odvedených až 450 vycvičených psov.
    Po povstaní Štefana Bocskaya boli jezuitami zo Šale vyhnaný kalvínsky kňazi, ale zakladateľ prvej kynologickej školy Pavol Czeglédy v meste Šaľa umrel.
    V Žilinskej knihe z roku  1738 sú popisované tri druhy psov ktoré sa používali pri poľovačkách – chrty, duriče a kopovy. V Uhorsku bol v roku 1901 založený klub chovateľov farbiarov, členmi ktorého sa stali aj slovenskí chovatelia. Knieža Mikuláš Pálfy v roku 1902 založil chovnú stanicu bavorských farbiarov. Tento chov existoval až do roku 1914. Rod Pálfy - ovcou sa však nezaoberal len chovom poľovných plemien psov ale aj chovom najrozšírenejšieho a služobne najviacej využívaného plemena psov na svete nemeckého ovčiaka. V roku 1928 grófka Pálfyová zo Smoleníc pri Trnave na  výstave psov všetkých plemien v Bratislave - Petržalke prezentovala svoju chovateľskú stanica nemeckých ovčiakov „von KARPATEN BURG“.
    Medzi prvé oficiálne preskúšania psov pred komisiou patrili skúšky farbiarov z roku 1903, ktoré sa konali v meste Malacky.

2,/ Služobná kynológia Zemského žandárskeho veliteľstva

    Jedny z prvých písomných zmienok o služobnej kynológii bezpečnostného zboru „žandárstva“ je zachytený vo výpise denných rozkazov pojednávajúcich o záležitostiach služobných psov číslo 76/1920 vydaných Československým žandárskym veliteľstvom pre Slovensko. Keďže právne normy podľa ktorých bola  činnosť žandárskych staníc v tej dobe riadená nebolo využívanie služobných psov v podmienkach bezpečnostného zboru primárnou  oblasťou. Až neskoršie interné akty riadenia pojednávajúce o činnosti žandárskych staníc vo svojej koncepcii myslia na využitie služobných psov v podmienkach bezpečnostnej praxe s prioritným využitím služobných psov na sledovanie pachovej stopy zločincov, ktorí sa dopustili kriminálnych deliktov.  Pretože neustále silnel  tlak na vedenie zemského veliteľstva  zo strany žandárov s cieľom zavedenia služobných psov a tento tlak bol  podporovaný aj  preukázateľnými  výbornými výsledkami služobných psov v boji proti zločinnosti predovšetkým v českých zemiach, Zemské žandárske veliteľstvo  na pracovnej porade štábu Zemského žandárskeho veliteľstva  v Bratislave 26. augusta  1920 rozhodlo o ofenzívnom zavedení služobných psov pre potreby žandárskych staníc na území Slovenska. V prvopočiatkoch boli do funkcie psovodov zaraďovaní žandári ktorí mali o tento druh služby záujem, boli to predovšetkým žandári českej národnosti vykonávajúci výkon služby na území Slovenska.  Medzi prvé žandárske stanice na Slovensku, s prideleným služobným psom boli podľa denného rozkazu číslo 109 z roku 1923 v zmysle Výnosu ministerstva vnútra číslo 52.165-23-13 patrili :
•    Prešov – stržm. Arnošt Píš so služobným psom ŽIPS,
•    Liptovský Mikuláš - stržm. Jozef Hlaváč so služobným psom DORY,
•    Rožňava - stržm. Jan Neuman so služobným psom ROLF.
•    Zlaté Moravce – stržm. Franitšek Nejedlý služobný pes ALPINA
•    Košice – stržm. Vilém Řiman služobný pes BELLA
•    Zvolen- stržm. Antonín Jelínek služobný pes JASO
    Výnosom ministerstva vnútra v Prahe číslo 61178-23-13 zo dňa 18. septembra 1923 bol  dňom 1. októbra 1923 zrušený dočasný „ psinec“ dislokovaný pri veliteľstve žandárskeho doplňovacieho oddelenia v Bratislave. Kynologická činnosť v Bratislave bola opätovne obnovená 20. decembra 1923 keď bol do Bratislavy prevelený   zo Žandárskej stanice v Prešove strážmajster Arnošt Píš so služobným psom Žips. Po  postupnom zavádzaní služobných psov na jednotlivé stanice bolo zaznamenaných viacero úspešných použití služobných psov pri potieraní zločinnosti. V dobovej tlači sa čoraz častejšie objavovali slová uznania na adresu práce služobných psov žandárov. Medzi služobných psov ktorých mená sa objavovali pomerne často boli Horst psovoda strážmajstra Rudolfa Smítala zo Žandárskej stanice Spišská Sobota, Rolf psovoda strážmajstra Jána Neumana II.  a v neskoršej dobe Alto psovoda štábneho strážmajstra Rudolfa Votrubu zo Žandárskej pátracej stanice Nitra. Psi mali svoje stopárske úspechy nielen pri hľadaní a zadržaní páchateľov drobných deliktov ale aj pri vystopovaní zločincov ktorí sa dopustili deliktov najzávažnejších pri ktorých siahli na životy nevinných občanov.

Rozmach a záujem o služobnú kynológiu v podmienkach bezpečnostného zboru si vyžadoval nielen záujem ale aj odborné vzdelávanie príslušníkov vykonávajúcich kynologickú činnosť a preto  bolo Výnosom ministerstva vnútra číslo 66.765-1926-13 z  09. októbra 1926 Zemskému žandárskemu veliteľstvu v Bratislave zaslaných 40 výtlačkov knihy „ Těloveda, výcvik, choroby, chov a výživa psa pro účely policejní služby“ autori Drásta a Knor. Táto služobná pomôcka bola pridelená na všetky stanice s prideleným služobným psom.   
    Situácia na úseku služobnej kynológie sa však výrazne zlepšila keď   Výnosom ministerstva vnútra číslo 38.241/13 zo dňa 27. júna 1929 bol psovod služobného psa zahrnutý do systemizovaného stavu  na všetkých „Žandárskych pátracích staniciach“.

Na Slovensku boli v prvopočiatkoch služobné psy zavedené na nasledovných  pátracích staniciach:
Bratislava – psovod strážmajster Jozef Gospič služobný pes Hrab
Komárno- psovod strážmajster František Pešla služobný pes Baryk  
Nitra - psovod strážmajster Ján Neumann II., služobný pes Rolf
Trenčín  - psovod strážmajster Jaroslav Vychodil služobný pes Blanka
Banská Bystrica – psovod strážmajster Ján Grňa , služobný pes Agar
Rimavská Sobota – psovod strážmajster František Řimka, služobný pes Asta
Ružomberok - psovod strážmajster Jozef Bejček , služobný pes Asta I.
Levoča - psovod strážmajster František Vejběr, služobný pes Boris
Prešov - psovod strážmajster Antonín Hájko, služobný pes Alma I.
Košice - psovod strážmajster Václav Kliváň, služobný pes Ajax
Humenné - psovod strážmajster Václav Slabý, služobný pes Cikád

    Uvedené systémové opatrenie v podstate nadväzovalo na skutočnosť, že Ústav pre chov a výcvik služobných psov žandárov v Pýšelích bol organizačne začlenený pod Ústredné žandárske pátracie oddelenie v Prahe.
    Príslušníci bezpečnostného zboru  zaradení vo funkcii psovoda mali aj špeciálny režim nosenia výstrojných súčiastok do výkonu služby. Do služby nosili pištoľ a to hlavne pri použití služobného psa  k špeciálnym úlohám predovšetkým pri pachových prácach. V tomto prípade však musel byť druhý člen hliadky vyzbrojený karabínov. Pri bežnej hliadkovej službe nosil aj psovod so psom karabínu.  
    V roku  1939 minulého  storočia zakúpilo Hlavné veliteľstvo žandárstva  zájazdový hostinec v bratislavskej Mlynskej doline č. 551 s trojhektárovým pozemkom, kde bolo zriadené výcvikové stredisko služobných psov.

fotografia časti budovy výcvikového strediska v bratislavskej  Mlynskej doline č. 551 v päťdesiatich rokoch 20. storočia , do roku 1939 budova slúžila ako zájazdový hostinec – archív JŠ

Od 1. januára 1941 bol do funkcie veliteľa výcvikového strediska ustanovený Ján Magál, ktorý bol do Bratislavy prevelený zo Žandárskej stanice v Spišskej Novej Vsi ako inštruktor výcviku služobných psov bol zo Žandárskej stanice v Trenčíne prevelený psovod, ktorý bol v tom období považovaný za jedného z najúspešnejších na Slovensku  štábny strážmajster František Križan. Počas II. svetovej vojny v roku 1943 bolo   Hlavné veliteľstvo žandárstva ako aj  výcvikové stredisko služobných psov a psovodov  preložené do Štubnianskych Teplíc (dnešných Trenčianskych Teplíc). Ján Magál ako aj František Križan vo svojej kynologickej činnosti pokračovali na novom pôsobisku v Štubnianskych Tepliciach.

3, / npor. v. v. Ján MAGÁL, (*1898 – †1969) -zakladateľ slovenskej služobnej ale aj civilnej kynológie

    Ján Magál sa narodil v roku 1898. Pochádzal z pracovitej, a vo svojom okolí váženej rodiny Štefana Magála (1870 – 1932) z Moravského Lieskového.
    Ján Magál nastúpil do služieb Československého žandárstva 5. marca 1921 a bol zaradený do funkcie „ žandár na skúšku“. Od 16. novembra 1921 do 5. marca 1922 absolvoval školu žandárov na skúšku. Po absolvovaní Základnej žandárskej školy bol vzhľadom na jeho veľký záujem o kynológiu vyslaný v zmysle denného rozkazu Hlavného žandárskeho veliteľstva číslo 1126 z 18. novembra 1927 do IX. kurzu služobných psov do „Ústavu pro výchovu a výcvik služebních psů četnictva“ v obci Pyšely pri Prahe, s vlastným nemeckým ovčiakom Bojarom. Po úspešnom absolvovaní tohto kurzu bol rozkazom č. 1 z 1. februára 1928 preložený na Žandársku stanicu v Komárne.  V roku 1929 bol služobný pes Bojar zo zdravotných dôvodov v zmysle rozkazu číslo 57 z 5. júna 1929 vyradený zo stavu služobných psov. O svojom služobnom psovi sa Ján Magál vyjadroval ako o jedinečnom zvierati, ktoré jemu a jeho kolegom v službe viackrát zachránilo život.
     Strážmajster Ján Magál bol dňa 15. júna 1929 na vlastnú žiadosť preradený na Žandársku stanicu do Malaciek, kde pôsobil až do roku 1931. Z Malaciek bol preradený na Žandársku stanicu v Batizovciach. Dňa 1. júla 1934 bol v zmysle rozkazu číslo 42/1934 zo služobných dôvodov preradený na Žandársku stanicu Spišská Nová Ves, kde bol zaradený do funkcie psovoda a bol mu  pridelený služobný pes nemecký ovčiak IDEM, s ktorým  od 18. marca 1935 do 13. apríla 1935 absolvoval rekondičný kurzu v Ústave pre výchovu a výcvik služobných psov žandárstva v obci Pyšely.
    Ani počas svojej „nepsovodskej“ služobnej kariéry kynologicky nezaháľal a so svojím známym, taktiež kynológom žandárstva Theodorom Rotterom z Kladna, absolvovali v roku 1932 kynologickú stáž v Berlíne, kde získal významné vedomosti a certifikát, ktorý ho oprávňoval založiť a viesť kynologické stredisko pre výcvik psov bezpečnostných zložiek.
     Dňa 1. januára 1941 bol Ján Magál na vlastnú žiadosť prevelený k Hlavnému veliteľstvu žandárstva v Bratislave a bol ustanovený ako veliteľ výcvikového strediska služobných psov a psovodov v tejto funkcii bol až do začiatku Slovenského národného povstania.  V roku 1943 bol vyslaný do Štubnianských Teplíc - (po roku 1948 premenované na  Turčianske Teplice), aby tu v dočasne zriadenom výcvikovom stredisku určenom na výcvik služobných psov a psovodov Slovenského žandárstva pripravil a vycvičil skupinu dvadsiatich šiestich psovodov žandárstva pre výkon služby.

    V  deň vyhlásenia Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 sa so skupinou psovodov a so svojím  osobným priateľom a druhom v zbrani vrchným strážmajstrom Františkom Križanom zapojil do Slovenského národného povstania a bol im pridelený úsek pri obci Gajdel - ( v súčasnosti Kľačno okres Prievidza). V ostatnom čase počas bojov sa presunul k obci Klastava - ( v súčasnosti časť obce Baďan okres Banská Štiavnica  ), kde bola evakuovaná aj jeho rodina manželka Rozália a dcéry Anna a Juliana. Počas bojov bol 6. januára 1945 vážne zranený keď sa medzi obcami Klastava a Ladzany zúčastnil na odstraňovaní nastražených mín na ceste, výbuch delostreleckej míny mu spôsobil vážne poranenie žalúdka z ktorého mu museli neskôr časť amputovať, na ľavé ucho ohluchol a na ľavé oko dočasne oslepol.

Ján Magál s vnukom na foto je vidieť pozostatky zranenia z čias SNP foto archív JŠ

     Už počas pôsobenia  Jána Magála, v Slovenskom národnom povstaní bol na neho za túto činnosť vydaný zatykač a bol  kriminalizovaný.
    Po skončení II. svetovej vojny bol Ján Magál rehabilitovaný a ocenený štátnym vyznamenaním „Rad SNP II. triedy“. Následne bol dňa 1. júna 1947 povýšený do hodnosti nadporučíka a zaradený na sekciu národnej bezpečnosti Povereníctve vnútra v Bratislave, kde mal na starosti kynológiu.  Od 7. júla 1947 do 30. septembra 1947 absolvoval úspešne školu pre výcvik výkonných dôstojníkov. V roku 1949 bol poverený založením Výcvikového strediska služobných psov VB v Bratislave – Mlynskej doline 551. Nadporučík Ján Magál bol vymenovaný do funkcie veliteľa tohto výcvikového strediska a jeho zástupcom a zároveň inštruktorom bol vymenovaný vrchný strážmajster František Križan. Ján Magál počas svojho pôsobenia vo výcvikovom stredisku úzko spolupracoval aj s niekdajším ústredným poradcom chovu nemeckých ovčiakov na Slovensku štábnym, neskôr vrchným strážmajstrom, a napokon poručíkom Jozefom Režným, ktorý bol vo výcvikovom stredisku zaradený v rôznych funkciách.
    Ján Magál pôsobil v kynológii až do sklonku svojho  života, bol považovaný za veľmi húževnatého a erudovaného človeka, s výbornými praktickými aj teoretickými skúsenosťami, predovšetkým v oblasti služobnej kynológie.
     V roku 1946 zorganizoval v Bratislave prvú schôdzku slovenských kynológov, ktorá sa konala v bratislavskej „Redute“. Zúčastnili sa na nej Dr. Ladislav Landau, Dr. Imrich Toper, Koloman Slimák, Jozef Režný, Štefan Herz, vrchný strážmajster František Križan a Pavol Lupták z Vrakune - (chovateľská stanica nemeckých ovčiakov Mit-Šah). Na schôdzke vypracovali štatút pre kynologickú činnosť, chov a výcvik služobných psov na Slovensku, v organizácii nazvanej „Spolok chovateľov ušľachtilých psov“, so sídlom v Bratislave. Štatút organizácie schválilo Povereníctvo vnútra. Členovia tohto spolku založili vlastnú plemennú knihu so skratkou SCHUP, so sídlom v Bratislave. V nasledujúcom období Ján Magál založil prvý organizovaný klub kynológov s názvom „Spolok chovateľov a športový klub psov služobných plemien v Bratislave“.
    Dňom 31. júla 1950 bol zaradený do trvalej výslužby a zároveň oslobodený od výkonu v činnej službe v Zbore národnej bezpečnosti.     Npor. Ján Magál zomrel v roku 1969 vo veku 71. rokov.
    Dnes však môžeme s určitosťou povedať, že patril medzi najvýznamnejšie kynologické osobnosti, ktoré položili základ nielen služobnej, ale aj organizovanej slovenskej civilnej kynológie.
    Na jeho počesť organizovalo bratislavské zväzarmovské cvičisko MO-1, známe ako „Jednotka“, každoročne súťaž služobných psov „Memoriál Jána Magála“, na ktorej sa zúčastňovali všetci významní cvičitelia psov.

vlajka z memoriálu Jána Magála foto archív rodina Magálová

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Použitá literatúra a zdroje získaných informácii:

1. Policejní pes, jeho výchova a výcvik pro ochranu i policejní službu:
2. Výchova a výcvik psa pro účely služební a sportovní: Theodor Rotter, Praha 1939
3. Šaľa – kapitoly z histórie mesta: Karol Šmída
4. Četnícky pes Alto: Michal Dlouhý , Praha 2009
5. Pomáhali a chránili již před sto lety, anebo histórie čtyrnohých četníku:
6. 6.Výpisy z denných rozkazov , pojednávajúcich o záležitostiach služobných psov Zemského  

         žandárskeho veliteľstva Bratislava od roku 1920 až do konca roku 1938.

1. Policajná kynológia na Slovensku: pplk. RNDr.Vladimír Ďurišín, Mgr. Ľubica Gallová , Bratislava 2004
2. Dějiny služební kynologie: Jiří Rulc Praha 2010
3. Dějiny československé služební kynologie: Jiří Rulc, Juraj Štaudinger, Peter Nevolný Praha 2014
4. Archív ÚPN Bratislava
5. Archív bespečnostních sború Kánice – Česká republika
6. Archív Ministerstva vnútra SR Nitrianska Streda