Skúšky úspešne absolvovali všetci a následne mohli psov využívať vo výkone služby. „Četníctvo“ vlastne vo výkone služby využívalo dve kategórie psov :

a) „psy nazývané služobné alebo policajné“ títo psi boli prevažne v majetku štátu a boli prideľovaní dobrovoľne sa hlásiacim „četníkom“ do starostlivosti. Keď títo psi dospeli, čo bolo približne vo veku 18 až 24 mesiacov niekedy aj skôr podrobovali sa v 12. týždňovom kurze zvláštnemu výcviku vo všetkých odvetviach ktoré si vyžadovala bezpečnostná a pátracia služba. Po ukončení týchto kurzov a po preskúšaní boli prideľovaní prednostne na „četnícke pátracie stanice“ , alebo na „četnícke stanice“, kde to pre bezpečnostnú situáciu bolo potrebné. Títo psy boli v nepravidelných intervaloch podrobovaní takzvanej redezúre ( kondičný kurz) v trvaní 10 týždňov.

b )“ psy ochranné“ boli spravidla majetkom jednotlivých „ četníkov“ a ich výcvik bol zameraný na poslušnosť . Použitie týchto psov bolo možné len po príslušnom povolení „Zemským četníckym veliteľstvom“ a mohli byť využívaní v obchádzkovej službe a na obranárske práce mohli byť použití len vtedy ako bol „ četník“ počas výkonu služby niekým násilne alebo zákerne napadnutý a k svojej obrane by už musel použiť zbraň. Pes bol v takýchto prípadoch považovaný v širšom zmysle slova za zbraň menej nebezpečnú, ako boli zbrane sečné a strelne. V žiadnom prípade sa pes nesmel použiť ako zbraň útočná, ale len ako zbraň obranná.    

Využitie služobných psov nebolo najskôr presne vymedzené v žiadnej inštrukcii ani v žiadnom predpise. Použitie bolo však v zásade chápané ako použitie zbrane. Podľa vtedajšieho zákona číslo 299/1920 Zb. z. z 14. 4. 1920 boli v § 13 presne vymedzené situácie kedy môže byť použitá zbraň. Nadväzujúce predpisy „četníctva“, ale upozorňovali že zbraň môže byť použitá až po použití miernejších prostriedkov. Použitie služobného psa v službe pátracej, alebo kriminálnej bolo možné ak išlo o zachytenie pachovej stopy páchateľa a toto neodporovalo žiadnym platným predpisom a ani ustanoveniam príslušných zákonov pretože za určitých okolností znamenal vycvičený služobný pes pre bezpečnostné orgány len pracovný nástroj a bol chápaný ako pomocný prostriedok podobný asi tým aké boli potrebné pri daktyloskopii či mechanoskopii a podobne.

Neskôr boli spracované inštrukcie o použití a možnostiach využitia služobných psov, ktoré už presnejšie špecifikovali situácie v ktorých mohol byť pes použitý. Boli spracované a napísané knižné publikácie o výcviku psov, ktoré boli zavedené do používania predovšetkým vďaka podplukovníkovi “četníctva“ vo výslužbe Theodorovi Rotterovi a majorovi Oldřichovi Pinkasovi neskôr zaradenému vo funkcii námestníka veliteľa „Ústredného četníckeho pátracieho oddelenia “ a predovšetkým vďaka pochopeniu a podporovaniu služobnej kynológie zo strany vtedajšieho generála Jozefa Ježka generálneho veliteľa „četníctva“.. Môžem spomenúť napríklad : „Návod pro výcvik policejních psu“, „Výchova a výcvik psa pro účely služební a sportovní“ obidve publikácie od Theodora Rottera, „Policejní pes jeho výchova a výcvik pro ochranu i policejní službu“ od Václava Matoušeka.

Výnosom Ministerstva vnútra číslo 66.765-1926-13 z  09. 10. 1926 bolo zemskému veliteľstvu v Bratislave zaslaných 40 výtlačkov knihy „ Těloveda, výcvik, choroby, chov a výživa psa pro účely policejní služby“ autori Drásta a Knor. Táto služobná pomôcka bola pridelená na všetky stanice s prideleným policajným psom.